Bolo krásne slnečné ráno, keď sa Janko rozhodol navštíviť Bratislavský hrad.

It was a beautiful sunny morning when Janko decided to visit Bratislava Castle.

Počasie bolo priam ideálne na to, aby si mladík urobil pekný výlet a trošku si rozšíril obzory.

The weather was perfect for the young man to take a nice trip and broaden his horizons.

Bratislavský hrad, vznešený a hrdý, akoby strážil celé mesto, bol pre Janka vždy tajomným miestom plným histórie.

Bratislava Castle, majestic and proud, seemed to guard the entire city and was always a mysterious place full of history for Janko.

Janko prechádzal nádvorím a obdivoval krásne upravené záhrady.

Janko walked through the courtyard and admired the beautifully landscaped gardens.

Svetlo slnka sa lomilo na bielych stenách hradu, ako diamanty na večernom šate.

The sunlight reflected off the castle's white walls, resembling diamonds on an evening gown.

Janko sa pokojným krokom túlal popri kamenných múrach a premýšľal o slovenskej histórii, keď zrazu zbadal starobylú sochu.

Janko strolled peacefully along the stone walls, pondering Slovak history, when he suddenly spotted an ancient statue.

Stála tam ako živá, dokonale zachytená v kameni.

It stood there as if alive, perfectly captured in stone.

Socha predstavovala rytiera s čestným výrazom a pevným pohľadom, ktorý sa zdal sledovať každého návštevníka.

The statue depicted a knight with an honorable expression and a firm gaze that seemed to watch over every visitor.

Janko sa na ňu zahľadel a z ničoho nič mu napadlo, že socha mohla byť kedysi skutočným strážcom hradu.

Janko gazed at it and suddenly thought that the statue could have once been a real guardian of the castle.

Janko teda k soche pristúpil a zhodnotil situáciu.

Approaching the statue, Janko assessed the situation.

"Viete, že máte naozaj prísny výraz?" začal Janko svoj monológ, domnievajúc sa, že socha je živá osoba.

"Do you know that you have a really stern expression?" he began his monologue, believing the statue to be a living person.

Na tvári rytiera samozrejme zostal nehybný kameňový úsmev.

Of course, the knight's face remained motionless, with a stony smile.

"Ako dlho už stojíte tu na stráži?" pokračoval Janko s úsmevom. Prebíjal sa cez stovky rokov histórie, ktoré obklopovali muža zo šedého kameňa.

"How long have you been standing guard here?" Janko continued with a smile, traversing through centuries of history surrounding the man of gray stone.

Janko sa snažil povedať ešte viac, aby zlomil jeho ticho, ale samozrejme bez úspechu.

Janko tried to say even more to break his silence, but of course, without success.

Až kým sa neozval smiech.

Until he heard laughter.

Otáča sa a vidí malú skupinu turistov sprevádzanú usmiatym sprievodcom.

He turned around and saw a small group of tourists accompanied by a smiling guide.

"Môj mladý priateľ," povedal sprievodca k Jankovi, "Táto socha mala už veľa poslucháčov, ale žiaden taký horlivý ako ty."

"My young friend," the guide said to Janko, "This statue has had many listeners, but none as enthusiastic as you."

Janko zčervenal, ale rýchlo si uvedomil, akú zábavu práve poskytol.

Janko blushed, but quickly realized the amusement he had just provided.

Chvíľu tam stál a pozeral, ako sa turistická skupina pomaly vzdialuje, a potom sa zasmial sám sebe.

He stood there for a while, watching the tourist group slowly depart, and then laughed at himself.

Pochopil, že jeho chyba bola neškodná a vlastne aj celkom rozkošná.

He understood that his mistake was harmless and actually quite charming.

Nakoniec Janko pokračoval vo svojej ceste po hrade, pričom si občas o niečom zabĺkol na vlastný účet.

Finally, Janko continued his journey through the castle, occasionally amusing himself.

Užil si pohľad na mesto z hradných múrov a keď sa stmievalo, sľúbil si, že si to celé naplno užije aj nabudúce.

He enjoyed the view of the city from the castle walls, and as it was getting dark, he promised himself that he would fully enjoy it all next time.

Spokojný a plný nových zážitkov sa Janko pomaly vracal domov.

Satisfied and full of new experiences, Janko slowly made his way back home.

A aj keď sa s nikým z kamenných strážcov nedohovoril, zobral si od nich aspoň jedno cenné ponaučenie.

And even though he didn't speak to any of the stone guards, he took away at least one valuable lesson from them.

Ľudská spoločnosť má predsa len svoje výhody, hoci niekedy stačí len dobrý príbeh, aby spravil deň výnimočným.

Human society does have its advantages, although sometimes just a good story is enough to make the day extraordinary.

Janko sa usmieval, keď už z hradu odchádzal, presvedčený, že sa bude tejto historky dlho s radosťou spomínať.

Janko smiled as he left the castle, convinced that he would fondly remember this story for a long time.